Lifelong Learning Programme

This project has been funded with support from the European Commission.
This material reflects the views only of the author, and the Commission cannot be held responsible for any use which may be made of the information contained therein

Also available in:

Experiences

Training > Experiences

Personal Experience

back to the list

František

František
Language: Slovak
Country: Slovakia
Typology: patients and relatives
Text:
Volám sa František. Mám už 73 rokov, no donedávna mi hovorili, že vyzerám o desať rokov mladší. Pracoval som ako sprievodca cestovného ruchu, ešte aj za komunizmu som sa občas dostal do zahraničia, párkrát aj kapitalistického. Nikdy som tam neostal, doma som mal rodinu, no s tajnými som nespolupracoval nikdy. Ani neviem, ako sa mi z toho podarilo vykĺznuť, vždy sa len vypytovali, no podpis som raz odmietol a potom ho už nikdy nechceli. Bol som po celý život zdravý, no v poslednom čase to so mnou ide z kopca. Mám cukrovku, začala nevinne, no je to horšie a horšie. Amputovali mi palec na ľavej nohe, musím ísť do nemocnice kvôli amputácii pravého. Už nemôžem chodiť bez barly. a nie je ďaleko čas, keď budú musieť byť dve. 1.2 Zážitok klientky so zariadením Včera ráno ma prijali, absolvoval som vyšetrenia a dúfal, že to bude v poriadku. Ale nebolo. Prišiel som do hlavného mesta s námahou, no lekár mi zabudol vysadiť liek na stekutnenie krvi. A tak sa žiadna operácia nekonala, hoci som mal naozaj už príšerné bolesti. Jediná chyba a moja operácia sa odkladala o celé dva týždne a potom sa vraj uvidí. Keď som sa sem vrátil, musela ma priviezť sanitka, lebo som sa už nevedel ani sám postaviť. Prejsť ku autu sa už nedalo. Keď som sa dostal do nemocnice, prijímajúci lekár sa ma spýtal, kde som bol tak dlho, lebo tá noha vyzerá otrasne. Ešte v ten deň mi zo žily odstránili krvnú zrazeninu a aj keď to bolelo, veľmi sa mi uľavilo. Hnevám sa na lekára, ktorý zabudol vysadiť ten liek a pri operácii by som príliš krvácal, no na druhú stranu sa bojím, aby mu niekto nerobil problémy. Predsa len, za moje zdravie a aj choroby si môžem v prvom rade sám. A tak som mlčal, lebo som nemal čo povedať. Nestalo sa to prvýkrát, už si ma niekoľkokrát prehadzovali, ako horúci zemiak: z cievneho oddelenia na kožné, odtiaľ na geriatriu, potom zasa na cievne. Trávim množstvo času v nemocniciach a možno polovicu z nich preto, lebo niekto niekde urobil chybu, na niečo zabudol, alebo mi niečo nevysvetlil. Nebyť toho, že mám v rodine viecerých ľudí, ktorí sa rozumejú zdravotníctvu, nevedel by som nič. Lekár sa pozrie, vyšetrí, napíše, z ambulancie odchádzam bez toho, že by som tušil, čo sa bude diať ďalej, aké sú vyhliadky. Som človek, ktorý nerád otravuje druhých, nerád na seba pútam pozornosť, ak mi odpovedia iba úsečne, alebo vôbec, nechám to tak, veď nemusí mať každý vždy len dobrý deň. Ale... Cítim sa veľmi neisto, keď neviem, čo mi presne je a čo ma čaká, som z toho smutný a často zabúdam na termíny, ktoré treba dodržiavať. Na embóliu, ktorú mi v nohe našli sa vraj umiera, a to sa mi teda ešte nechce. Mám za sebou tri srdcové infarkty a jednu mozgovú porážku, no stále žijem, len keby si to občas lekári všmli. Mám rád svoju obvodnú lekárku, lebo sa ma vypytuje aj na veci, ktoré by ma samého nenapadli, smejeme sa a je ku mne milá. Nerád otravujem, ale ona tvrdí, že ju to neotravuje. A ja jej verím. Ale neviem, čo ma čaká zajtra, mám ísť do nemocnice znova a vlastne neviem, prečo. Spomínali aj amputáciu ďalšieho prsta, ale nepovedali mi nič naisto. Keby so mnou hovorili tak, ako so mnou hovorí obvodná, keby mi to tak zrozumiteľne vysvetlili, bolo by to super. Ale takto...


Your comments are welcome.
Fill the form and click "Send message".

PASSWORD (*required)

NAME (*required)

COUNTRY (*required)

TYPOLOGY (*required)

Message