Lifelong Learning Programme

This project has been funded with support from the European Commission.
This material reflects the views only of the author, and the Commission cannot be held responsible for any use which may be made of the information contained therein

Also available in:

Experiences

Training > Experiences

Personal Experience

back to the list

Eugénia

Eugénia
Language: Slovak
Country: Slovakia
Typology: patients and relatives
Text:
Eugénia mala takmer 93 rokov. Bola to čulá dáma, ktorá milovala knihy, ešte stále si denne zacvičila aspoň niektoré cviky jógy, bola pohyblivá, chodila sama, len s oporou francúzskej barly. Až do osudnej januárovej noci, keď si ju zabudla zobrať, na klzkej dlážke v kúpeľni sa pošmykla a zlomila si stehennú kosť. Nasledoval prevoz na traumatológiu, kde babičke na JISke poskytli skutočne kvalitnú starostlivosť. Zabávala sestričky spievaním pesničiek, nikdy sa neťažkala, trpezlivo znášala bolesť a pripútanie na lôžko a aj vďaka zmobilizovaniu všetkých známych priateľov - lekárov, ktorí sa o jej stav na danom oddelení zaujímali, bola zaradená do operačného programu. Som jej vnučka a starkú som nadovšetko milovala. 1.2 Zážitok klientky so zariadením Verili sme, že operáciu zvládne, pretože len prednedávnom úspešne zvládla zlomeninu panvy a bola veľký bojovník. Na oddelení traumatológie normálne komunikovala, prijímala potravu, zlomenú nohu mala zafixovanú, nevyzerala, že by mala s výnimkou úrazu iný zdravotný problém, azda len bežné neduhy späté s jej vekom. Internistka, ktorá babičku vyšetrovala, však skonštatovala, že má akýsi bližšie neidentifikovaný nález na pľúcach a nie úplne ideálny krvný obraz, preto poslala babičku na preliečenie na oddelenie geriatrie tej istej nemocnice. Na traumatológii nemohla z neznámych príčin zostať, nikto nám nič nevysvetlil. Bez toho, aby informovali príbuzných ju previezli na geriatriu. O tom, že neleží na JISke sme sa dozvedeli, keď sme ju tam prišli navštíviť. Vzhľadom na to, že babička mala zlomeninu stehennej kosti, nepripadalo do úvahy zobrať ju do domácej starostlivosti. Na prepúšťacej správe z traumatológie bolo odporúčanie, aby babička na geriatrii rehabilitovala a robili s ňou dychové cvičenia! Hororové správy o tom, že na geriatrii starých ľudí likvidujú tak, že na nich v zime otvoria okno, som vždy považovala za „urbánnu legendu", výplod fantázie, paranoidné sklony či náchylnosť veriť konšpiračným teóriám. Až do okamihu, kedy som takúto eutanáziu mohla sledovať na vlastné oči. Slovo eutanázia nie je úplne na mieste, pretože rozhodne nešlo o „dobrú smrť". Prvé dni sa babička držala. Dobrá nálada ani chuť do jedla ju neopúšťala, podpísala na naše naliehanie súhlas s operáciou, najviac ju presvedčilo, že si bude môcť pripiť fernetom na svoje 93. narodeniny, ktoré mala o pár dní, a podľa informácií nášho priateľa, prednostu jednej z kliník, ju mali operovať v čo najskoršom termíne. Ako blesk z čistého neba však prišla správa, že babička dostala zápal pľúc. Nuž, starý človek, pomyslí si väčšina ľudí, nič neobvyklé. Bežné. Normálne. Mnohých starých ľudí po úraze postihne rovnaký osud. Azda by sme si to mysleli aj my, keby sme nečakane neprišli v piatok po uplynutí návštevných hodín. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že na danej geriatrickej klinike nie je možné navštíviť svojho blízkeho mimo návštevných hodín, ktoré sú od 15. do 17. hodiny. Zdá sa Vám to nepochopiteľné? Že nemáte právo byť pri svojej ťažko chorej matke, sestre, babičke? Zdá sa Vám to nelogické? Že pri súčasnej vyťaženosti sestier a množstve pacientov nie je vítaná pomoc príbuzných, ktorí by svoju babičku obriadili, umyli, polohovali? Nuž, my sme logiku tejto veci pochopili. Keď sme vstúpili v podstate „potajomky" do nemocničnej miestnosti, našli sme babičku nielenže presťahovanú na posteľ pod okno, ale aj nahú, úplne povyzliekanú, iba v pamperskách, odkrytú, prikrývku mala pri nohách, pričom do miestnosti bolo otvorené dokorán nielen okno, ale aj balkónové dvere. V januári! Premrznutú sme ju obliekli, pozakrývali. V tom čase ešte vládala rozprávať, posťažovala sa, že ju nikto nepríde prebaliť, že leží v pošpinených plienkach mnoho hodín a že jej vyvesili zvonček na sestričky vysoko na hrazdu, aby na neho nedočiahla a nemohla „obťažovať" sestry. Okamžite sme sa išli sťažovať, ale čakala nás iba agresívna bezočivá sestra, ktorá odvrkla, že ošetrovateľ asi „zabudol" babičku obliecť a vetrať musia, pretože to v miestnosti zapácha. A že mu to povie. Podotýkam, že hovoríme o januári 2013, kedy boli teploty hlboko pod bodom mrazu. Na druhý deň sa situácia zopakovala. Tentoraz prenikla na oddelenie po návštevných hodinách moja mama, babičkina jediná dcéra. Našla ju opäť nahú, pyžamový kabátik mala vyzlečený a hodený na balkóne, ležala odkrytá, balkónové dvere dokorán. Mama sa opätovne sťažovala, znovu sa dozvedela o zábudlivosti ošetrovateľa. Babičkin stav sa v tom čas prudko zhoršoval, dusila sa, nemohla jesť, nemohla sa sama napiť. Vytrvalým nátlakom sme pre ňu vyžobronili kyslík, aby sme jej zmiernili utrpenie. Nebudem ani spomínať, že nohu nemala zafixovanú ani jediný deň, odkedy prišla na geriatriu (na traumatológii ju mala znehybnenú v akejsi „vaničke"), že sme nachádzali babičku totálne dehydrovanú, pretože sa sama nemohla napiť, mohla sa iba bezmocne pozerať na pohár s nápojom na svojom stolíku, na ktorý nedočiahla. V posteli som jej našla zahrabanú krabičku na lieky aj s liekmi, ktoré podľa rozpisu mali byť podané. Ani lieky teda nedostávala pravidelne. Ani nemohla, pretože v tom čase by nijako nedokázala prehltnúť tabletky, ktoré mala predpísané, pretože prehĺtala iba s obrovskými problémami. Napriek tomu sa pokračovalo v liečbe tabletkami!Úplným vrcholom bolo pokladanie stravy na nočný stolík, odkiaľ ho zasa nedotknutý odnášali preč. Po necelom týždni sa objavili hlboké preležaniny, babička krvácala, mala bolesti. Bolo jasné, že bez našej nepretržitej prítomnosti sú jej šance na prežitie nulové. Mama dala výpoveď z roboty a ja som prekonala svoj odpor k vybavovaniu protekcie a zatelefonovala som riaditeľovi nemocnice, ktorého zhodou okolností dobre poznám, aby nám udelil výnimku a mali sme k babičke neobmedzený vstup. Naša prítomnosť a povolenie od riaditeľa nemocnice spôsobili aspoň to, že sa personál neodvážil znovu babičku povyzliekať a nahú vystaviť ľadovému prievanu pod otvoreným oknom a balkónom. Iné pacientky toľko šťastia nemali. V jeden deň som našla na vedľajšej posteli opäť povyzliekanú, úplne nahú umierajúcu starenku, dusila sa, chrčala - úplne bez pomoci, osamelá nahá ľudská bytosť. Jej utrpenie nebolo pre zdravotnícky personál ani natoľko zaujímavé, aby sa na ňu za tie dve hodiny, čo som tam strávila, prišli čo len raz pozrieť. Prišla som k nej, pohladkala ju a zakryla. Chcem veriť tomu, že pred smrťou zacítila aspoň závan ľudskosti. Keď prišla o hodinu neskôr na návštevu moja mama, pani už bola po smrti. Babičku sa nám už zachrániť nepodarilo. Jej zomieranie bolo strašné. Podotýkam, že aj niekoľko hodín pred smrťou, keď už ležala v agónii, jej položili na nočný stolík večeru: chlieb s paštétou alebo niečím, čo si už nepamätám. Moja mama odišla z nemocnice o 18 hodine. O 18,46 podľa úmrtného listu babička zomrela. Nemusím zdôrazňovať, že nám o tom nikto nedal vedieť a správu sme sa dozvedeli až ráno. Keď si pomyslím na to, ako zomierali moje zvieratká, zbavené všetkej bolesti, obklopené láskou a odprevádzané na druhý svet a porovnám to s tou strašnou mašinériou, ktorá pohltila moju babičku a do ktorej sme ju dobrovoľne odovzdali v presvedčení, že nemocnice sú tu na to, aby ľudí liečili, som zdesená. Zdesená zlom a ľahostajnosťou, bezcitnosťou a krutosťou tých ľudí, ktorých som na danom oddelení videla. Plačem nad strašnou a nedôstojnou smrťou, akú podstupujú starí ľudia na geriatrii daného oddelenia: nahí, opustení, dusiaci sa, v bolestiach z preležanín, utýraní hladom a smädom.


Your comments are welcome.
Fill the form and click "Send message".

PASSWORD (*required)

NAME (*required)

COUNTRY (*required)

TYPOLOGY (*required)

Message