Lifelong Learning Programme

This project has been funded with support from the European Commission.
This material reflects the views only of the author, and the Commission cannot be held responsible for any use which may be made of the information contained therein

Also available in:

Experiences

Training > Experiences

Personal Experience

back to the list

Henrieta

Henrieta
Language: Slovak
Country: Slovakia
Typology: patients and relatives
Text:
Henrieta bola 36 ročná športovkyňa. Mladá žena, ktorej sa aj napriek výbornej kondícii nikdy nepodarilo mať dieťa. Pokúšala sa o to v dvoch vzťahoch s mužmi, ktoré však časom skončili priateľstvom, či ľahostajnosťou. Posledné tri roky žila v partnerskom vzťahu so svojou bývalou najlepšou priateľkou a cítila sa prvýkrát v živote šťastná. Pred šiestimi mesiacmi začali u nej prvé problémy s koordináciou pohybov a začala zle vidieť. V čase, keď jej bola stanovená diagnóza už nebolo čo riešiť: metastázy sa v tele rozliezli natoľko, že liečba nebola možná. Začal sa kolotoč pretekov so smrťou, ktorý končil na jednom oddelení nemocnice v hlavnom meste. 1.2 Zážitok klientky so zariadením V tomto prípade nemá zmysel obracať sa na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, na nijaký úrad, obrátiť sa nie je kam. Nepochybujem o tom, že diagnóza bola stanovená správne a rýchlo. Nepochybujem, že na liečbe sa nedalo nič vylepšiť. Je teda všetko v poriadku? Ani náhodou. To, v akých podmienkach zomiera človek v slovenskej nemocnici, v poriadku nie je. Ten nihilizmus personálu, tie zbytočné prekážky bežným pokusom spríjemniť si zvyšky života, cynizmus by to bol, keby to obsahovalo myšlienku, toto je len odľudštená ľahostajnosť. Prikvitnúť s akútnym, ale v podstate nie vážnym problémom k priateľke na bežnú internú intenzívku môže byť len začiatok fatálnych ťažkostí a po týždni je stanovená konečná diagnóza. Ukazuje sa potreba preložiť pacientku na adekvátne oddelenie v nemocnici jej rajónu. „Primár to vybavoval tri dni." Hospitalizácia sa podarí. Je to však posledná vec, čo sa podarila. Sprevádza ju neuveriteľné množstvo mikroudalostí, ktoré ľudia, čo za to berú veľmi rozmanité peniaze, nazývajú starostlivosť o chorého. Nemáte už veľa síl, chcete si občas pozrieť film na počítači. Notebook s filmami donesú príbuzní. Leží na stoličke pri posteli, v prvej nemocnici to nevadilo. V druhej je to náramný problém, upratať treba, okej. Ale vziať to a povedať človeku, ktorý sa už bez pomoci nezdvihne, aby si to každý deň vytiahol zo skrine a opäť sám zapojil a rozložil? Nie, nech si radšej leží a dumá nad... Nesmrteľnosťou? Kamarátka ma varovala, nech sa nesťažujeme. Oni sa sťažovali a zomierajúca mama, inak lekárka, ju potom so slzami v očiach prosila, nech to už nerobia. Poriadne si to totiž odskákala. Sama pozorujem, že sa dozvedám len veci, ktoré by mi aj tak neunikli, je to zúfalé, ovládame sa a navyše neviem, čo by som zmenila napríklad na miestnom zvyku vrieskať na oddelení od piatej ráno, ako ma informovala iná pacientka z izby. Predsavzatie držať hubu a krok narazí na svoje hranice, keď sa raz ráno dozvieme, že sanitár priateľke predchádzajúci večer nešetrným zaobchádzaním poranil rameno a neobťažoval sa ani to nikomu oznámiť, takže ošetrenie sa konalo až na druhý deň ráno. Dozvedeli sme sa, že pani primárka to vyšetrí, ale keby sa také niečo dialo bežne, vedela by o tom a dotyčného by vyrazila. Nevyšetrilo sa nič. Keby sa také niečo dialo bežne? Odvtedy som toho sanitára pozorovala pri každej príležitosti. Úplne bežne dvíhal sediacich pacientov potiahnutím za jednu ruku. Jačali všetci. Od úvahy, že ten chlapec vyzerá ako debil, je len krôčik k zisteniu, že sanitármi sa môžu stať skutoční debili, v zmysle mentálnej subnormy. Ide o dvojročné štúdium. Iste fajn projekt pre zapojenie mentálne postihnutých do života, ale nemal by pri nich niekto vykonávať supervíziu? Nemôžete si zaplatiť izbu jednotku. Nie je. A tak drahá budúca zosnulá leží v izbe s Maďarkou z akejsi dediny, ktorá jačí 24 hodín denne, má vždy cez víkendy hromady zapáchajúcich návštev, srdečne vykrikujú. Cez týždeň je sama, pýta si od sestričky „mliečko", má chuť. Nemajú. Skočím kúpiť. Najbližšie mi jej rodina vnucuje eurovú mincu, vážia si to. Druhá spoluležiaca vyzerala na prvý pohľad kultivovane - až do chvíle, kým nám neoznámila, že volila Janka Slotu. „Kvôli nim," ďobe prstom do vzduchu smerom k Maďarke. Najprv neveriacky, potom zhnusene sme pozreli na seba. Ak nerátame osobnú úroveň, nie je medzi vami v tejto izbe žiadny rozdiel, ste všetky tri vo fatálnom prúseri, a ty tu budeš riešiť vašu národnosť? O pár dní bola taká hladná, že ma požiadala, či jej nedonesiem niečo z bufetu. Doniesla som. Euro si nechaj. Obed sa nedal jesť - ako obvykle. Celodenné jedlo stojí poisťovňu 8 eur a nejaké drobné. Rada by som vedela, kde končia. Čo som obvykle videla, malo hodnotu tak 50 centov. Vedela som, že sa niečo deje. Dopoludnia som mala zvláštny zážitok, ktorý som potom poloironicky nazvala navštívenie diablom, a zvonku to vyzeralo tak, že to so mnou takmer švihlo o zem. Taká čudne poskrúcaná cítiac obrovskú nevoľnosť som vedela, že sa niečo deje, a začala som vyvolávať na oddelenie. Telefóny sa tam zásadne nedvíhajú, len v miestnosti sestričiek, ktoré mi povedali, že sa nedeje nič. Nebola to pravda. Začal sa koniec. Reakcia personálu na pacienta, ktorý prestáva byť pri sebe, hyperventiluje ako závodný chrt, kričí, že má bolesti, a očividne trpí ako zviera? Priviažeme ruky obväzom o bočnice. A necháme tak. Opäť preletím chodbou, vyzváňam pri lekárskej izbe. Spýtala som sa, či hocičo, čo môžu urobiť, je také nadštandardné, že to mám kúpiť. Alebo mám ísť zohnať na ulicu herák? „Jasné, podáme morfium, nie je problém." Pýtam sa, čo by sa dialo, keby tam nerobil rozruch príbuzný. Odpoveď poznám - pacient v agónii by jačal až do konca, len by o 17.00 položili vedľa neho večeru. „A už budeme podávať morfium stále." Vy ste to vedeli. Vedeli ste, že je to na morfium, a nepodali ste ho. Agónia sa stíši, ale pokračuje. Volala som už pred hodinou príbuzných, stále som tu sama. „Nemôžem dýchať! Dýchaj za mňa, preboha! Dýchaj za mňa!" Esenesáčka sa začne rehotať. Tá ženská sa normálne smiala. „Držte hubu!" naklonila som sa k nej čo najbližšie, „lebo vás zabijem!" Vážne som to povedala. Ustrašene zmĺkla. Odviazala som Henriete ruky. Prišla sestra, protestovala, vraj aby si pacientka nestrhávala kyslíkovú masku. Ty krava hnusná, pomyslím si. Nič také sa nedeje a my sme tu. Sme tu - ako už šesť týždňov, deň čo deň. O 17.00 prišli a položili vedľa nej večeru. Tak beží posledných 24 hodín života jedného človeka. Tomuto sa nedá vyhnúť, nevyberiete si. Na Klenovej sa dá nocovať u zomierajúceho blízkeho, tu nie. To pokrytectvo, s ktorým posielajú preč príbuzných, aby nerušili iných pacientov, posielajú vás preč tí istí, čo tu ziapu od pol piatej ráno, čo kričia priamo na pacientov, čo robia taký stres, že musí byť ťažké vyliečiť sa čo len z nádchy. Nemôžete si vziať príbuzného domov, lebo objektívne nie je v takom stave, aby sa to dalo. Nemôžete presunúť pacienta do privátneho zariadenia, lebo zadrénovaného človeka si nevezme nikto. Nemôžete kúpiť jednotku izbu, lebo nie sú. Môžete sa len zomierajúc deliť o izbu s ľuďmi, s ktorými by ste sa nedelili ani o stolík v kaviarni. A dať sa vyhnať o 20.00, lebo tichým sedením by ste vyrušovali. Potom som v zdedenom mobile našla dve esemesky, ktoré som posielala podvečer pred dňom agónie. Neprečítané. Vy ste to vedeli. Vedeli ste už večer predtým, že stav sa zhoršil, a nedali ste nám to vedieť, hoci sme o to opakovane prosili a dali na seba všetky kontakty. Nepochybne existuje aj dobrý a starostlivý personál. Aj tu bol jeden dobrý a starostlivý sanitár. Podstatné je, že zomieranie v slovenskej nemocnici môže nielen takto vyzerať, ale pôsobí to hrozivo bežne. Pohreb je už taký dôstojný, ako ho urobíte. Zomieranie nie.


Your comments are welcome.
Fill the form and click "Send message".

PASSWORD (*required)

NAME (*required)

COUNTRY (*required)

TYPOLOGY (*required)

Message